Ľahká ako vták

25. prosince 2010 v 10:21 |  knihy o PPP
Ľahká ako vták

1.

     Po prvej prestávke sme mali telesnú výchovu a naša telocvikárka pani Blieselová prišla na nápad, že nás bude zasa mučiť na bradlách s nerovnakou výškou.
     Bradlá som zo všetkého telocvičného náradia nenávidela najviac. Zdalo sa mi absurdné skrúcať si ruky a nohy v rozličnom poradí okolo dvoch žrdí a ešte aj debilne švihať s ostatným telom. Na to predsa nie je človek zvyknutý. Bola to rovnaká tortúra ako v oboch predchádzajúcich školských rokoch. Pani Blieselová asi nepoznala iné cvičenie. Stála som tretia v rade. Vyvolala ma však, skôr než som sa stihla stratiť na WC.
     Minulý rok som tie cviky ešte ako-tak zvládla. A teraz nie a nie urobiť toč. Visela som na žrdi a trápila sa. Nedarilo sa mi dosť vysoko vyšvihnúť pravú nohu. Mordovala som sa a ruky mi čoraz viac slabli a ochabovali.
     ,,Do toho, Miriam, s väčším švihom!" povzbudzovala ma pani Blieselová.
     Ako keby som už neurobila všetko! Potila som sa ako sviňa a zdalo sa mi to samovražedné.
     Za chrbtom sa mi niektorí spolužiaci začali smaiť.
     ,,Nemôžeš prekonať zamskú príťažlivosť?" poznamenal ktosi.
     Určite Táňa. Veľká posmešníčka! Kdesi vysnorila, že mám rada sci-fi príbehy. Odvtedy ma s tým naťahuje.
     ,,Úžasne vtipné," zašomrala som, ale škrelo ma to. Ja im ukážem!
     Ďalší pokus.
     Tentoraz mi noha zostala vo vzduchu a dúfala som, že ju vyšvihnem na žrď.
     Áno, áno, teraz, teraz!
     Moja noha krúžila v prázdnom priestore, v krajine nikoho, medzi nebom a zemou. Šance boli fifti-fifti.
     Diváci zadržiavali dych.
     Noha sa mi pohla o milimeter vyššie. Tým sa však všetko skončilo. Telesná hmotnosť ju znovu stiahla dolu. Neúsporne. Ťažkú ako olovo. Kolenným zhybom som narazila do žrde. Od bolesti mi vhŕkli do očí slzy. Možno mi rupla šľacha. V takom prípade by som nemusela cvičiť celý štvrťrok.
     ,,Čo sa, Miriam, stalo s tvojimi brušnými svalmi?" spýtala sa pani Blieselová. ,,Viacej ich napni! No poďme ešte raz!"
     Keď som počula o bruchu, najradšej by som sa zabila. Už aj telocvikárka zbadala, ako som za posledný rok pribrala! Určite si to všimol každý. Okrem mojej mamy. Tá stále tvrdila, že sa mi iba džínsy zbehli pri praní. Vravela by to, aj keby som vážila dva centy. Mala som plný nos, pustila som sa žrde a skočila som na žinenku.
     ,,Čo je, čo je!" hnevala sa pani Blieselová, ktorá nemala pochopenie pre ulievakov.
     ,, Šmýkajú sa mi dlane, vôbec ma neudržia," vyhovárala som sa.
     ,, Zober si teda talkum!"
     Uškrnula som sa a išla som k miske s mastencom. Zdalo sa mi to zbytočné. Aj keby som sa s ním namachlila až po lakte nič by to nezmenilo na fakte, že som vážila 58 kíl.
     Zdĺhavo, starostlivo som si natierala dlane, ako keby na svete nebolo nič dôležitejšie. Moja slimačia taktika zabrala. Telocvikárka odo mňa odvrátila pozornosť a zavolala k bradlám Táňu. Kútikom očí som ju sledovala. Bolo mi jasné, že Táňa zase predvedie šou, ako keby bola adeptka na najbližšie olympijské hry.
     No, prosím, je to tu! Už len ten arogantný úsmev. Akoby zdravila celý svet, a najmä také športové drevá, ako som ja. Zo srdca som si želala, aby sa skydla a narazila si svoj odporný ňufák.
     Táňa, samozrejme, naspadla ani nič nezbabrala. Človek mohol blednúť od závisti. Ona a bradlá, to neboli nepriatelia, ale partneri. Celým telom sa bez námahy krútila okolo žrdí, lietala na bradlách, bez najmenšieho zaváhania a prestávky, jedinej chybičky. Skutočná pastva pre oči, len keby to nebola tá hnusná Táňa.
     Pani Blieselová žiarila pýchou, akoby vravela: Pozerajte sa na Táňu, moji milí, predsa len to s vami nebol stratený čas.
     Neovládla som sa. Rozdiel nemohol byť väčší. Najprv ja a potom úžasná Táňa... Moja porážka bola dokonalá. Pochytila ma zúrivosť, a keďže som sa nechcela rozrumázgať pred triedou, ušla som do sprchárne.
     V celej škole nebola bezútešnejšia miestnosť. Už len tie bledožlté obkladačky! Každý, kto tam vošiel, vyzeral, akoby mal žltačku. Keď som sa pozrela do zrkadla, bol to otrasný zážitok.
     Pane Bože, akú mám vypasenú tvár! Brontosaurus Miriam, kráľovná tlsťochov! Keď som si pritisla bradu na hruď, mala som ju dvojitú ako naša mama. Moje brucho už dávno nebolo bruško, ale bubon. A tie prsiská- hotová katastrofa! Niektoré spolužiačky mi ich závideli. Ochotne by som z nich tým hlupaniam, čo by so mnou bezhlavo menili, polovicu dala. Také ozruty sme mali v rodine. Stará mama nosila podprsenku s košíkmi D. Ja som svoje prednosti ešte donedávna vpratala do béčok a vo chvíli, keď som potrebovala C, by som si bola najradšej vpálila guľku do hlavy. Napriek podprsenke pre športovcov sa mi prsiská v behu hompáľali a natriasali ako pri zemetrasení piateho stupňa. Táňu som nenávidela o to viac, že bola štíhla a spredu skoro ako chlapec. Nepotrebovala ani podprsenku.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Chesell Chesell | E-mail | Web | 9. ledna 2011 v 23:31 | Reagovat

jeej to vyzerá zaujímavo ale škoda, že men rodičia new knihu nedovolia, ževraj ich mam priveľa :(

2 Maddie Maddie | 25. října 2011 v 18:39 | Reagovat

To ja som to čítala a je to fantasticka kniha.Naozaj :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama